Výherní legenda:
Ekuratus: Stromoidná entita pokrytá ihličím z hrdzavých čepelí kordu, v ústach zopár zubov orka, po tele runy z ezoterických kníh a tabuliek Tugyisov, srdce z ľadových guličiek, na hlave dva rohy so zaklínadlami z poznámok vodcov a upomienok na démonov, do lebky vbité kusy drahokamu vyčnievajúce cez kôru, telo pokryté skeletonom vytvoreným z kerindorských úlomkov a svoju životnú silu čerpá z napätia medzi zelkovými a červenými vetvičkami. Vyžaruje chladnú auru, v ktorej mrzlo tak moc, že v jeho dosahu tuhli aj rieky lávy v Ohnivej zemi.
Určite niekedy dúmeš nad tým, prečo mestá nie sú tak husto obývané. Chceš vedieť čo za tým je? Prečo nás v mestách žije len zopár a v ich okolí je toľko banditov? Všetko to začalo asi 20 rokov dozadu.
Bolo to za vlády ľadovej kráľovnej, ktorá žila vo svojom Zimnom kráľovstve a vládla nám síce dobre, no sama. Takto sama sa začala cítiť ohrozene. Čo ak ju niekto bude chcieť zvrhnúť? Čo ak ju pripravia o život? A tak sa strachovala každým dňom viac a viac. Dni plynuli a utrápená kráľovná sa prestala starať o svoje kráľovstvo. Chcela sa cítiť bezpečne. Hľadala teda pomoc u svojich poddaných.
Kým kráľovná hľadala, začínajúci študent dejín a archeológie Wonda-Rim pri potulkách zasneženými pláňami Ľadovej zeme úplnou náhodou objavil starý tábor plný archeologického vybavenia. Bolo staré, poničené, nikoho viac nezaujímalo a tak tam ležalo napospas času. Wonda však nebol len tak nejaký okoloidúci a jeho zvedavosť a záujem ho zaviedli mimo cestičku priamo do tábora. Miesto ho uchvátilo natoľko, že tam strávil celé hodiny a keď si uvedomil, že úplne stratil pojem o čase a už sa nemá kedy vrátiť späť, rozhodol sa tam utáboriť. Zotmelo sa veľmi rýchlo, údolie ovládlo ticho a počuť bolo iba praskanie ohňa. Ako horelo, sneh okolo sa začal topiť a čoskoro odkryl najväčšie tajomstvo, ktoré svet doposiaľ ukrýval. Priamo pod táboriskom bola ukrytá debnička, ktorú Wonda okamžite začal skúmať.
V útrobách tejto tajomnej debničky našiel kus pergamenu, ktorý si chcel prečítať, avšak pri dotyku sa rozpadol na jemný prach. Než sa tak stalo, stihol si všimnuť množstvo varovaní na ňom, nevedel ale pred čím tie varovania sú. Z prachu vytiahol zvláštny kameň. Hneď vedel, že nie je obyčajný. V ruke, ktorou kameň držal cítil ohromnú energiu. Kameň vložil do svojej brašny a pobral sa odpočinúť si. Ráno sa vrátil späť do kráľovstva a nález s nadšením ukázal jednému zo svojich najobľúbenejších profesorov, ktorý ako vtedy, tak aj dnes nesie titul Mága rádu. Obaja sa okamžite pustili do jeho štúdia.
Medzitým v temných katakombách hradu na svojom projekte, požehnanom samotnou kráľovnou, začal pracovať mladý ambiciózny Chaegirab, ktorý bol priekopníkom biológie a chápal ju lepšie ako samotní profesori. Kráľovná si jeho kvalít bola vedomá a tak jeho nezvyčajné nápady, nech boli akokoľvek neuveriteľné, nebrala na ľahkú váhu.
Chaegirab pracoval dňom i nocou. Ani poriadne nespal, pretože ho zo sna budili nové a nové nápady. Obklopený analýzami a poznámkami jeho predchodcov bol nezastaviteľný a odhodlaný dokončiť to za každú cenu. A tak postupne v útrobách hradu niečo rástlo, niečo nové, doposiaľ nevídané. Samotný Chaegirab nevedel, či jeho výtvor dokončí úspešne. Dával do toho naozaj všetko, bolo to jeho životné dielo. Projekt začal vyzerať k svetu, kráľovná začala prichádzať na nové myšlienky, necítila sa tak bezbranná ako kedysi. Bolo to zatiaľ len torzo z vetvičiek kúzelných žijúcich stromov. Napätie medzi vetvičakmi červenými a zelenými vytváralo energiu, ktorá toto torzo prebúdzala k životu. Bola to sila, ktorú bolo treba skrotiť.
Ako prvé dal Chaegirab vytvoriť ľadové srdce, ktoré malo spomaliť túto nevšednú energiu medzi dvomi druhmi lesa. Srdce vytvoril dvorný kováč, ktorý nevedel pochopiť, ako je možné, že sa ľadové guľôčky nechcú roztopiť ani v jeho peci. Zájsť preto musel k čarovnej kovadline do susedného mesta. Oheň výhne si s guľôčkami poradil, avšak kováčovi to vzalo všetky sily. Našťastie šiel okolo jeden z veliteľov frakcie čierneho vetra. Bol to kusisko chlapa zvaný Mahon a tak si hravo poradil s kováčom a pomohol mu vrátiť sa späť do hradiska. Chaerigab už nadšene kováča očakával. Mal toľko nových nápadov a nemohol ich bez srdca zrealizovať. Keď zbadal kováča, bežal mu naproti. Bol tak ponorený do svojich myšlienok, že si ani nevšimol ako kovač vyzerá. Rýchlo siahol po ľadovom srdci, ani nepoďakoval a utekal naspäť k svojej práci. Kováč zostal zaskočený, veď ani poriadne nevedel, čo vytvoril. Mahon vzal kováča na odpočinok do miestneho hostinca "U Oktávia", kde neskôr odpočíval až 3 dni. Srdce bralo energiu presne tak, ako Chaegirab zamýšľal.
Konečne sa mohol postaviť pred túto neposednú kôpku dreva a zistiť, či sú jeho teórie správne. Srdce vložil priamo do stredu. Doposiaľ netvárne a divoké kĺbko prútikov okamžite skrotlo. Vetvičky sa začali sťahovať a vytvorili základ tela presne podľa prestáv biológa. Zrazu nevedel ako pokračovať. Došlo mu, že ak má jeho výtvor chrániť kráľovnú, mal by vyzerať desivejšie a tak sa jeho myšlienky upriamili na jeho výzor. Zo skúmania vzorkov a esencií však nemal potrebné skúsenosti. Nevedel vo svojej fantázii vytvoriť žiaden hrozivý výplod. Požiadal preto kráľovnú, aby za ním prišli najlepší bojovníci kráľovstva. Chcel vedieť priamo od nich, čoho by sa najviac báli. Bojovníci ho svojími príbehmi desili celú noc. Žiaľ ich predstavy sa miešali s Chaegirabovými obmedzenými možnosťami.
So súhlasom kráľovny tej noci pribral do projektu jedného kapitána. Dnes už je to ostrieľaný Veliteľ, ktorý má na starosti Cidonijskú oblasť, avšak vtedy bola jeho mladícka prehnaná odvaha ďalším krôčkom k pohrome. Na trhu zohnali od obchodníkov Čierneho vetra magickú lebku, ktorá mala poslúžiť ako základ hlavy tohto tvora. Biolog aj kapitán samozrejme nemali naivné predstavy o účinkoch. Obyčajná lebka, ktorú táto banda povodníkov predávala ako niečo zázračné. Pobrali sa teda opäť do temného podzemia, kde do lebky Chaegirab začal osadzovať prvé kusy drahokamu. Tie mali bezduchého tvora neskôr za asistencie mágie oživiť ako kamenné potvory v Haďom poli. Kapitán nekompromisne trval na tom, že tvor musí mať rohy, aby bol ešte desivejší. Obaja sa na tom dobre zabávali, keď Chaegirab navrhol, aby boli rohy z titánu a chitinu. Vtedy ešte nevedeli, že robia všetko horším. Pridali pár zubov orka a osadili lebku na kľudné telo z dreva a ľadu. Vetvičky okamžite pohltili a prijali túto lebku za svoju. Chaegirab zostal v nemej hrôze, bál sa a ani to ešte nebolo hotové. Biológ bol zdesený svojou prácou a zároveň na ňu neuveriteľne hrdý. Bol spokojný, úlohu splnil, ale jeho povaha ho nútila pokračovať. Kapitán sa tešil z mocných rohov, ktorým sa len málokto ubráni. Jeho nebojácne oko videlo kopec slabín a hneď ho napadlo, že by sa to malo vedieť aj brániť. Spolu s biológom preto vytvorili ochranný pancier z tvrdých kerindorských úlomkov, ktorý mu pripevnili na hruď. A nakonic pridali stovky kúskov čepelí kordov na miesta, ktoré zostali zraniteľné ako posledné. Práca bola takmer hotová. Zostali už len úkony, na ktoré Chaegirab ani kapitán jednoducho nestačili. Ani jeden totiž neovládal tajomné umenie mágie.
Kráľovná bola spokojná, s takýmto ochrancom po jej boku by sa nemusela ničoho a nikoho obávať. Nastal čas predstaviť projekt Mágovi rádu. Ten už pár dní skúmal Wonda-Rimov artefakt. Stále mu takmer nerozumel a tak si povedal, že mu zmena pospeje.
Keď zbadal monštrum, ktoré mal očarovať. Mal pred ním obrovský rešpekt. Vedel, že i malá chybička môže znamenať katastrofu. Prípravy mu zabrali niekoľko dní a nastal čas pustiť sa do očarovania. Na rohy mu vyryl zaklínadlá démonov, ktoré mali novou upomienkou spútať jeho telo s kráľovnou a mená najmocnejších vodcov sveta pre dodanie sily. Po tele mu pokreslil ezoterické runy a znaky Tugyis, ktoré ho mali pripútať k životu a poslušnosti. Všetko bolo pripravené. Mág sa mohol pustiť do zaklínania. Trvalo to niekoľko hodín. Málokto tomu zvládol kvôli únave prizerať do konca, aby bol svedkom zázraku vzniku života. Mág to však s pokojnou mysľou zvládol na jedničku a tak vznikol ochránca kráľovnej, ochránca ríše, mocný Ekuratus.
Zanedbávanie kráľovstva si vyžiadalo svoju daň a popri čiernemu vetru vznikla konkurenčná frakcia nesúca názov Biela prísaha. Frakcie sa začali nenávidieť, robiť si naschvály a pokúšali sa jeden druhého vytlačiť z trhu. Postupom času a prehĺbovaniu napätia začali medzi frakciami potýčky. Násilie v mestách sa stupňovalo a mestská stráž situáciu pomaly prestávala zvládať. Kráľovná sa preto uchýlila k drastickému riešeniu a narobiť poriadky vyslala svojho verného Ekurata. Bolo to prvý raz, čo ho kráľovstvo uvidelo na vlastné oči. V meste okamžite vypukla panika, ľudia sa báli a schovávali. Chvíľku im trvalo, kým prišli na to, že je to poslušný sluha kráľovnej. Obe frakcie prestali mezi sebou okamžite bojovať. Nikoho by ani nenapadlo postaviť sa mu v boji a tak zavládol vynútený mier. Dohodli kompromis a rozelili si mestá. Keďže prísaha bola nová a nemala dostatočné štruktúry, prijala miesto popri divej zveri okolo hlavného mesta. Čierny vietor, ktorý už tak kontroloval druhé najväčšie mesto sa stiahol z hlavného do úzadia, aby nebolo kráľovnej a stráži rovno po nosom. Obzvlášť, keď sa nemohli rovnať s Ekuratom. Bolo ich priveľa a tak nakoniec vytlačili z okolia mesta všetko živé a ovládli úplne celú oblasť. A tak zavládol v kráľovstve pokoj a mier. Nikto viac sa neovážil porušiť čo i len jeden zákon.
Dni plynuli... Výskum tajomného artefaktu v starých laboratóriách pokračoval a prinášal prvé výsledky. Podľa prvých mágových teórií, na ktoré s Wondom prišli bol artefakt akási nádoba, ktorá mala za úlohu zadržať dušu. Aké to šťastie, keď sa s blížiacou zimou do mesta vrátil Správca duší, ktorý takto každoročne hľadá stratené duše z posvetia. Než sa pustil do práce, došli za ním títo dvaja zvedavci a dopytovali sa na nádobu. Chceli potvrdiť svoju teóriu o uzamknutej duši, ktorá sa v nej mala nachádzať a kto by im poradil lepšie ako sám správca z podsvetia. Správca okamžite vycítil prítomnosť mocného ducha. Wonda pomaly z brašny vyťahuje tento artefakt a správca hneď vedel, čo to drží. Bola to nádoba, ktorá slúžila na uveznenie tak zlých duší, že ich nechceli ani v posvetí a preto ich uzamykali do týchto magických žalárov a schovávali na neprístupné miesta na Zemi. Všimol si, že majú v držaní jden výnimočne starý exemplár. Po bližšom preskúmaní vedel vlastne ešte menej. Obvykle na nádobách bývajú vyryté mená tamojších démonov. Táto však bola úplne netknutá, akoby sa väznitelia báli jeho meno čo i vysloviť. Nádobu vrátil do rúk mága a jeho študenta so slovami, že ju majú vrátiť tam, kde ju našli. Mág ale nemienil uposlúchnuť túto radu a rýchlo presvedčl aj Wondu, že budú dušu démona nadalej študovať. Však len neddávno sa mu podarilo vytvoriť krotkého magického tvora a tak mal o sebe vysoké zmýšľanie. Prepokladal, že démona zvládne. Pripravil laboratórium na jeho vypustenie a v nej magickú schránku na jeho udržanie.
Z počiatku všetko fungovalo správne. Démon uväznený v novej magickej cele. Mág už viac nepotreboval Wondovu prítomnosť. Jeho štúdia dejín v tejto chvíli neboli viac za potreby. Skúmanie a poznávanie démona Mága priviedlo k neoceniteľným poznatkom. Denno-denne tak posúval hranice svojich možností a stal sa prácou s démonom posadnutý. Bol zdrojom pradávnych síl, o kterých sa nepísalo ani v najstarších knihách kúziel. Neuvedomoval si však, že démon, ktorý bol po stáročia uveznený v chlade a temnote, pomaly naberal na sile. Postupom času nabral dostatok síl a už len vyčkával na príležitosť k úteku.
Prišiel onen veľký deň. Malá nehoda, ktorá spôsobila obrovkú katastrofu. Obyčajný nevinný vánok, ktorý spustil sled udalostí tak nevídaný. Zakončený bol pádom ampulky, ktorá mala za úlohu zvýšiť odolnosť voči mágii. Ampulka sa rozbila a narušila integritu magického väzenia v blízkosti. Démon neváhal ani okamih a vyslobodil sa. Okamžite hľadal niekoho, koho by mohol posadnúť.
Jeho zmysly však uchvátila úplne prázdna schránka Ekurata, ktorý len vyčkával na príkazy kráľovnej. Životaschopná schránka nebezpečného vzhľadu, čakajúca až si ju niekto zoberie... Tomu sa nedalo odolať. Démon vstupom do Ekurata okamžite prerušil ochranné runy a zaklínadlá. Jeho sila sa mimo väzenia a v novom tele obnovovala omnoho rýchlejšie. Stále ho ale niečo brzdilo, stále cítil slabosť. Bolo to ľadové srdce, ktoré jediné stálo medzi uvoľnením Ekuratovej sily a démonom. Netrvalo dlho a démon mal dostatok síl nato, aby presne vedel, čo sa s ním deje. Namieril všetkú svoju energiu do seba a obrovskou ohlušujúcou ranou spečatil osud sveta. Srdce prasklo a uvoľnilo svoj chlad do okolia. Biela mrazivá aura obklopila telo a zmrazila všetko v jej dosahu. Už sa viac nemohol tváriť ako poslušný sluha a všetci s dosahom na Ekurata vedeli, že dni pokoja a mieru skončili.
Kráľovna mu naivne dávala posledné príkazy, ktoré neboli vypočuté. Povolala mestskú stráž, ktorá mala Ekurata zastaviť. Bol to masaker, stráž nemala najmenšiu šancu. Zostalo ich nažive len pár, mladý kapitán medzi nimi. Nikdy v živote nič tak neľutoval. Jeho odvaha, ktorá tvorila neporaziteľnú obludu bola zrazu preč. V desivej atmosfére krvavých bojov na hrade sa nezmohol na nič iné ako útek. Nejeden ho volal zbabelcom, avšak mŕtvy by tak či onak nikomu nepomohol. Démon, ktorý bol uväznený tak ddlho, že sám zabudol jeho meno, prijal meno Ekuratus za svoje. Po prvej bitke, ktorou prešiel úplne hravo opustil hrad a pustil sa do masakrovania mesta. Pobil úplne všetko živé... starcov, ženy i deti. Nebral žiadne ohľady a po chvíľke bolo mesto za mestom vyplienené. Hustota obyvateľstva rapídne klesala a poslední preživší sa schovávali v jaskyniach a iných odľahlých miestach. Ekuratus v ľudskej rase nenašiel žiadnu výzvu a tak začal hľadať inde.
Najskôr navštívil Údolie orkov. Orci sa mu nebojácne postavili. Démon konečne našiel vhodného protivníka. Aspoň si to myslel. Po 2 dňoch bojov orci skončili presne ako ľudia a poslední z nich sa poschovávali kde sa dalo. Niektorí dokonca v záujme prežitia zabudli na nezhody, ktoré medzi orkami a ľudmi panovali a zdieľali tieto miesta spoločne. Démon postupoval vo svojom besnení skrz ľadovú zem, kde mu odporní nižší démoni útrapy začali slúžiť, aby sa zachránili. Ľadové tvory tam žijúce boli jediné, ktoré sa dokázali Ekuratovi priblížiť tak blízko a nepomrznúť. Neprekypovali však potrebným umom na zastavenie démona. Toho rýchlo boje s ľadovými monštrami omrzeli a šiel rozpútať peklo do ohnivj zeme. Z jaskyne vyhnanstva vyšiel dávno pozabudnutý spolok Zin, ktorý si skrotil zbývajúce ľadové monštrá a tie im slúžia dodnes. V ohnivej zemi prebiehali tuhé boje. Vysoké teploty, rieky lávy a ohnivý duch v každom tvorovi tejto neúrodnej zeme pokrytej popolom zo sopiek dal démonovi celkom zabrať. Jeho aura vysávala životnú silu ohňa z tvorov v zemi a všadeprítomné sucho a páľava oslabovala auru natoľko, že v nej takmer nemrzlo. Tak ako ľudia a orci, aj tvory v tejto zeme sa museli stiahnuť a svoje dočastné útočisko našli v Diablovej rokline. Démoon prešil vyprahlou púšťou, kde na nikoho nenatrafil. Zvieracie inštinkty pavúkov, hadov a škorpiónov dopomohly k tomu, aby sa schovali skôr ako niečo začalo. Vo svete sa rozľahlo ticho tak desivé, že si bolo počuť vlastné srdce.
Démon ale odmietal skončiť a svoj zrak uprel do nebies. Výzvu našiel vo vznešených drakoch, ktoré lietali nad hlavami všetkých po celé stáročia. V tú dobu to boli desiatky druhov. Každý jeden drak prekypoval ako bystrým umom. Výzvu, ktorú im démon nachystal im odvaha nedovolila odmietnuť, avšak rýchlo pochopili, že jenotlivo démona poraziť nedokážu. Nezaberal pekelný oheň, ktorý narážal na ľadovú auru. Ich mohutné pazúry neboli schopné preniknúť brnením z úlomkov a zimou stuhnuté krýdla nepomáhali viac v lete. Umieral drak za drakom, ich vznešená hrdosť im nedovoľovala stiahnuť sa ako všetci pred nimi. A tak padali... Drak za drakom, celé druhy. Nakoniec zostali nažive už len zástupci druhov draka vodného a draka veľkého červeného. Napriek ich odhodlaniu a odvahe, aj oni sa uchýlili do podzemia. Vodný drak našiel útočisko v jaskyniach, kde ho neskôr ovládli silou Zin. Červený drak sa stiahol do najhlbších miest kúzelneho lomu a tam sa rozhodli prečkať tieto nekončiace hrôzy. Za jediný týždeň bol náš svet uplne pustý. Chýry o Ekarutovi sa šírili spolu s vetrom a všetci dúfali, že bude stačiť vyčkávať. V útočiskách na seba narážali dovtedy úhlavní nepriatelia, ktorí zo strachu zabúdali, prečo medzi sebou bojovali. Démon neúnavne hľadal smrť a utrpenie. Vyčkávanie sa ukázalo ako neúčinná taktika a tak začali mdzi sebou splietať plány na protiútok.
Všetci spojili svoje duše i znalosti v jedno. Spolupracovali medzi sebou ľudia, obri, orci i Kerindorania. Dokonca pán smrti mal z démona strach a tak svoju roklinu ponúkol ako hlavné útočisko, z ktorého sa povedie protiútok. Netrvalo dlho a pridali sa aj vyhnanci tajomného spolku žijúceho v zinových jaskyniach. Najbystrejšie mozgy všetkých druhov začali spolu spriadať plány. Najväčším prínosom pre plány, napriek všetkej hanbe, ktorú v sebe nosili, boli znalosti Wondu, mága rádu, biologa Chaegiraba a kapitána. Tí všetci ho mali možnosť z blízka skúmať skôr, ako sa to stalo. Napriek opovrhovaniu ostatnými boli vzácnym prínosom a o chvíľku mali všetky rasy jasný obraz o tom, ako mocný Ekuratus je. Začali preberať svoje znalosti z bojov. Vymýšlali taktiky, v ktorých mali títo dávni nepriatelia bojovať jeden vedľa druhého. Nikomu sa nechcelo veriť ako skvele sa k sebe na bojisku hodili. Výhody, ktoré proti sebe na bojisku využívali sa odrazu premenili na neprekonateľnú podporu a obranu.
Špehovia sa žiaľ vracali so stále viac znepokojívymi správami. Ekuratus si podmanil už aj démonov z veže. Vedel, že sa chystá silný odboj, avšak jeho démonickí špehovia neboli schopní odhaliť polohu hlavného tábora. Nechcel teda nič podceniť a miesto útočnej stratégie sa rozhodol pripravovať na obranu. Spolu so svojími hordami vrátil sa tam, kde to všetko začalo. Zimné kráľovstvo sa zaplavilo temnou energiou. Ich čierne duše spôsobili, že aj nový sneh padal v šedej farbe. Opevnili hrad, celé hradisko. Bola to sama podlá pasca a krvilačný démon. Nikto pri zmysloch by na to miesto nikdy nevkročil. To ale nepripadalo do úvahy! Plány boli hotové, odiely odboja vybavené a pripravené. Dva dlhé týždne príprav bolo všetko čo dostali, čas hral proti nim. Bol čas vykročiť a pochodovať priamo na hrad. Ukončiť teror.
Bola veľmi jasná a mrazivá noc, hviezdy a mesiac posvietili na cestu. Orci mlátili do bubnov a mocne revali. Zem pod veľkou armádou praskala tiahou a triasla okolitými horami. Mágovia všetkých rás po sebe zanechávali na rôznych miestach veľké glyfy, runy a iné značky. Draci pod vedením duchovných Zinu strážili oblohu a skúmali široké okolie. Obri ťahali so sebou svoje obliehacie stroje. Teplo sálajúce z tvorov zeme ohnivej dodávalo silu na pochod. S blížiacim sa ránom armáda doputovala do ľadovej zeme, kde narazila na vojská útrapy. Ekuratus odboj veľmi podcenil, keď si myslel, že útrapu zneužije na spomalenie armády. Tá útrapu prevalcovala za pár hodín takmer bez strát. Tak ako sa na začiatku netvory útrapy vzali Ekarutovi sa teraz skláňali a žiadali zľutovanie opäť. Nikto nemal najmenších pochýb, že to myslia vážne, boli to jatky. Väčšinu zajatcov ponechali na žive, už neboli žiadnou hrozbou. Bojová kontabilita oddielov sa ukaázala veľmi efektívna. Odboj prevládol silný bojový duch a chuť pokračovať. Takéto víťázstvo pozdvihlo odvahu aj tým najmenej skúseným. Úspechom opojená armáda sa rozpochodovala priamo do Zimného kráľovstva. Ekuratus, zalezený v hrade vidiac, čo sa v neďalekom kraji stalo, nechcel armádu opäť podceniť a tak sa vypravil bojovať priamo medzi démonov. Démonom to pozdvihlo morálku a ich nadšené burácanie prehlušilo bubny orkov. Odvaha odboja dostala poriadnu facku. Armády stáli nadohľad. Šlo o všetko. Chvíľku vyčkávali, než sa odboj zas pohol. Ponad hlavy začali lietať obrovské balvany, ktoré narážali na steny hradieb a hradu samotného. Mnoho démonov zahynulo, avšak nič, čo by ich rozhodilo.
Draky pozabíjali zvyšky zmätených démonov. Rýchlo sa však z boja museli stiahnuť. Hŕstka preživších drakov sa vrátila zotaviť zo zranení späť do jaskyne. Schyľovalo sa k najväčšiemu boju histórie. Odvážni vojaci rozbehli sa priamo do náruče smrti, ktorú našli v podlých pasciach a daždi špinavých šípov. Armáda zostala silná a pokračovala vo svojom ťažení. Začalo sa tuhé rinčanie zbraní a prapodivných zvukov útočnej mágie. Boje boli kruté a zdĺhavé. Síl na oboch stranách značne ubudlo. Ekuratus sám vykročil do boja. Taktika odboja bola tak prešpekulovaná, že sa jej nemohol rovnať. Okamih, kedy mu to došlo, stál za to.
Prvý raz za tri týždne aj Ekuratus spoznal strach. Okamžite ho to vyviedlo z miery, viac ako na zabíjanie myslel na svoju záchranu. Nebolo však kam utiecť. Bol to on alebo odboj. Mŕtvi pribúdali na oboch stranách. Ekuratus sa ocitol v situácii, kedy sa nemohol pustiť do bojov tak bezhlavo ako v prvý týždeň besnenia. Odboj pomaly, ale iste vybíjal hordu démonov. Ich zradná a zbabělá démonická osobnosť ich rovnako ako v prípade útrapy prekonala. Jeden po druhom sa začali vzdávať. Po hrôzach na bojisku ich tentoraz, ale nemal nikto chuť ušetriť a tak ich oboj rovno popravoval. Zvyšok sa rozutekal a vrátil späť do veže. Ekuratus zostal v ruinách hradu úplne sám. Nikto v priebehu príprav neprišiel s plánom ako ho zabiť. Nikto nevedel, či je to vôbec možné. A čo by sa v takom prípade stalo? Otázky, na ktoré mnohí radšej odpovede poznať ani nechceli. Celý plán spočíval v jecho polapení. Ľadové golemy vyzbrojené prestrofarebnými reťazami z kerindorských úlomkov a ich odštiepkov, ktoré porezali všetko čoho sa dotkli, bez väčšej mámahy obkľúčili démona a spútali ho.
Reťaze ho rezali do živého dreva. Čím viac sa od bolesti mätal, tým viac sa sťahovali, až nakoniec zostal nehybne spútaný kľačať na zemi. Mágovia do neho začali metať trvalé energetické gule, ktoré mali za úlohu ho ešte viac oslabiť. Následne so súhlasom tvorov, ktoré v srdci nosili ohnivého ducha, do jeho drahokamov na hlave pripútali časť tejto hrejivej esencie. Drahokamy pálili tak silno, že sa démonovi spálila kôra okolo a do červena rozpálili jeho titánové rohy. Ľadová aura stratila svoje kruté účinky a démon z posledných síl v tejto agónii vyhlásil, že sa jedného dňa opäť vráti. Vyčerpaním už nezvládol viac ani kričať. Nezostalo mu nič ako prijať svoj osud. Tak sa pomaly vytrácal zvuk jeho dychu a okolím sa ozvalo opäť ohlušujúce ticho. Preživší zostali v nemom úžase, nevedeli čo sa vlastne deje. Je koniec? Je to ďalšia démonova lstivá taktika? Nikto sa nezmohlo na jedinú hlásku. Trvalo niekoľko minút, než sa vyčerpané vojsko začalo radovať z úspechu. Pár dní nato bol privolaný správca duší aj s jeho najlepšími strážcami. Démona opäť polapili do magickej nádoby. Tentokrát si ju už vzali so sebou a démona čakalo večné utrpenie hlboko v podsvetí. Odnikiaľ sa vynorila ľadová kráľovná. Vedela, že je za veľa z toho osobne zodpovedná. Vzdala sa svojho nároku na kráľovstvo a odovzdala korunu ľudu. Odobrala sa na cestu a nikdo nevie kam. Rozmanití tvorovia sa opäť rozutekali po svete. Opravovali škody a čoskoro sa tešili opäť hojným prírastkom. Ako čas plynul staré nezhody sa začali opäť prejavovať a svet sa pomaly vracal do zabudovaných koľají. Hrad už nikdy nikto opäť neopravil. Zbúrali sa poslené ruiny a Ľadové kráľovstvo bolo prehlásené prvou neutrálnou pôdou pre všetky rasy a druhy tvorov. Telo Ekurata zostalo na mieste polapenia ešte niekoľko rokov ako pripomienka vysokej krvavej dane, ktorú svet spoločne zaplatil.
Toto bola legenda o Ekuratovi, mocnom tvorovi, ktorý niesol vznešené meno podľa sveta Ekury a mal slúžiť ľudu v méně kráľovnej. Meno Ekuratus bolo hnusným démonom navždy pošpinené. Ľadová kráľovná sa každoročne vracia na vrchol hory, kde vzdáva hold obetiam tohto strašného masakru. Všetci obyvatelia sveta si ako pripomienku Ekurata ozdobujú ihličnaté stromy pripominajúce jeho telo v znamení polapeného démona. Vešajú naň rôzne pestrofarebné svetielka a stuhy pripominajúce kerindorské reťaze. Gule pripominajúce oslabujúce kúzla a na vrcholce pripínajú dychvyražajúce ozdoby na pripomenutie oslepujúceho svetla z rozpálných drahokamov a rohov. Démoni si tieto stromčeky ozdobujú v nádeji, že sa niekedy démon z podsvetia vráti. Zvyšok sveta si ho ozdobuje ako krutú pripomienku obete, ktorú museli podstúpiť. Najviac však má pripomínať mier, ktorý medzi všetkými zavládol na niekoľko rokov. Na mieste, kde bol Ekuratus zdolaný, dnes monumentálne stojí obrovský vyzdobený strom. Každý môže pricestovať do Ľadového kráľovstva a tešiť sa tamojšiemu pokoju a mieru, ktorý sa tam zachoval a nikto sa ho nikdy viac nevzdá. Krutovláda démona trvala presne 24 dní a bola zastavená výnimočným spojením celého sveta. Na znak spojenia celej Ekury sa obdobie nazvalo Ekurálie. Slávnosti plné dobrej nálady sa začali sláviť každoročne po celom svete a ich vrchol pripadá symbolicky na 24. deň prvého zimného mesiaca. Nezostáva nám nič, len dúfať, že sa démon nikdy viac nevráti.
Updates every